Hace-dedo, hitch-hiking, alebo po slovensky stopovanie je v Čile veľmi často využívaný prostriedok prepravy. Dôvodov je viacero, ale medzi tie najhlavnejšie patria tieto. Je to zadarmo, je to rýchlejšie a je to oveľa zaujímavejšie a zábavnejšie. Okrem toho je stopovanie v tejto krajine veľmi bezpečné. Skutočne sa nemusíte ničoho báť. Ani ak ste žena, ktorá cestuje sama. V Peru a Bolívii na to domáci nie sú zvyknutí,  a ak Vám aj niekto zastane, je možné že si nakoniec  vypýta peniaze. Tak ako sa to stalo mne v Peru.

Čile je krajina, ktorá má vcelku európsky charakter a stopovanie patrí do ich kultúry. Každé leto sa tisíce študentov postavia vedľa cesty a stopujú všetkými smermi. Cestovanie je oproti iným juhoamerickým krajinám drahšie a tak môžete týmto spôsobom ušetriť veľa peňazí. Hlavne Patagónia je veľmi drahá, od jedla, ubytovania až po spomínané autobusy.

Po dvoch mesiacoch stopovania zo severu na juh (cca. 5000 km) môžem povedať, že „hacededo“ (doslova rob palec) je skutočne jednoduché. Najmenej som čakal asi 30 sekúnd a najviac 5 hodín. Priemerná doba čakania bola približne pol hodinu.

Na začiatok niekoľko tipov, ktoré urýchlia vaše čakanie

Stopujte od skorého rána

Ste v krásnej krajine, nemáte čo vyspávať. Veľa ľudí sa presúva autami za prácou skoro ráno, je dobré byť prvý. Ocitnúť sa na ceste, ktorou prejdu dve autá za hodinu v konkurencii ďalších desiatich je nočná mora každého stopára. Okrem toho sa vyhnete slnku, ktoré je na juhu amerického kontinentu skutočne silné a nebezpečné.

Napíšte vtipný text na kus kartónu

Ja s som tam mal „De Lima a Punta Arenas a dedo“ – „Z Limy do Punta Arenas stopom“. Odlíšite sa od ostatných a šoférov tým určite zaujmete. Budú sa dívať, čo to tam máte napísané a garantujem, že čoskoro jeden z nich zastane.

Usmievajte sa a zložte okuliare

Prvý dojem je veľmi dôležitý, myslite pozitívne a usmievajte sa od ucha k uchu. Okuliare nechajte v batohu. Veľa miestnych zastane len kvôli tomu, že ste zjavne turista, od ktorého sa môžu dopočuť veľa zaujímavého. Okrem iného budú vedieť, že ste ich do Čile pravdepodobne neprišli okradnúť. Niekoľko miestnych mi povedalo, že radšej zoberú bieleho turistu, než domáceho.

Stopujte sólo

Páry a sólo cestovatelia to majú značne jednoduchšie. Ak ste v skupine 2+ je lepšie sa rozdeliť a stretnúť sa až v cieľovej destinácií.

Nevzdávajte sa

Verte mi, viem aké je frustrujúce, keď po hodine ide konečne okolo nejaké prázdne auto a ani nespomalí. Máte chuť na plné hrdlo zakričať „FUCK YOUUUU“, nič nenarobíte, ale aspoň sa Vám uľaví.

Ako na to ?

Je to veľmi jednoduché. Postavíte sa vedľa krajnice, ideálne z vonkajšej strany a v správnom smere. Zhodíte batoh, keďže nejaký čas tam môžete pobudnúť. Nastavíte pozitívnu mysel, natiahnete ruku, zdvihnite palec a čakáte. Čakáte 5 minút, hodinu, alebo dva dni, ako kamoš Tomáš. Keď zastane auto otvoríte dvere a poviete buď toto, „Hola, a donde va?“, alebo si sadnete rovno do auta. Panamaerická dialnica  vedie zo severa na juh, čiže nemáte moc na výber. Všetci sa pýtajú tie isté otázky, odkiaľ si, kam cestuješ, ako sa ti páči moja krajina a každý chce aby som povedal niečo v slovenčine. To je dosť divné. Niektorí šoféri, ako napríklad vodiči kamiónov sa nepýtajú nič. Chcú Vám pomôcť a asi aj oni sa cítia lepšie ak niekto sedí vedľa nich. Čilská španielčina je dosť zvlášna. Hovoria mega rýchlo, používajú slová, ktoré ste zaručene nikdy nepočuli a slová, ktoré poznáte skracujú. Anglicky z nich väčšina nehovorí a tak by mala byť znalosť španielčiny v povinnej výbave. Po príchode do cieľovej destinácie sa pekne poďakujte a zoberte si všetky svoje veci. Trikrát som v aute zabudol šiltovku, ale vždy ma na to upozornili.

Na čo si dať pozor?

Počas mojej cesty som nemal absolútne žiadny problém. Sem tam boli vodiči nahulení, ale to je v Južnej Ameriek normálne. Nestopoval som v noci, pretože postávanie pri dialnici nie je úplne bezpečné. Stopovanie v daždi je komplikované. Ja som mal šťastie, že mi nejakým zázrakom takmer vôbec nepršalo. Šoféri neradi berú mokrých a zablatených backpackerov. Ak Vás už nebaví stopovať, zastavte si autobus. Ak má miesto, zobere vás a záučtuje si menej, ako by ste zaplatili na stanici.

Počas dvoch mesiacoch som mal XYZ stopov, preto nie je možné vymenovať všetkých. Niektorí boli však jedineční a ovplyvnili môj projekt „90dayssouth“.

V meste Vallenar na severe krajiny som stopol pána s dodávkou. Jeho hlas znel ako keby práve vdýchol liter hélia a nerozumel mu ani Vančo z Čile, ktorý so mňou okupoval rovnaký „hitchhike spot“. Vančo mi hneď ponúkol jeho gauč v hlavnom meste Santiago a tak som si hneď vyriešil bývanie v centre meste. Jeho sestra a venezuelský spolubývajúci boli skutočne super a u nich som sa prvý a posledný krát opil. Samozrejme z tradičného piska, na ktoré sú veľmi hrdí.

Do Santiaga som sa však dostal s Pablom. Mladý chalan, ktorý ma odviezol až pred bytovku Vanča a navyše mi dal kartu na metru s kreditom. Čiľania sú stelesnená ochota a po mojom príchode do Európy si tom uvedomujem viac a viac.

Rovnaký spot som zdieľal aj s Nicolasom v meste Pucón, čo je skutočne mestečko ako z kalendára. Ešte aj na autobusovej stanici máte kožené gauče a veľmi mi pripomína turistické mestá v Kanade. Nicolas ma ako inak pozval k nemu do mesta Osorno, ktoré som mal po ceste. Jeho rodina mi oprala všetky veci, spravila so mňou nákup všetkého, čo som potreboval pred Patagóniou. Jeho otec bol navyše výborný kuchár a tak som mal na večeru steak, na raňajky skvelú avokádovú nátierku a domáce lazagne na obed. Odviezli mi späť na diaľnicu a čakali, kým mi niečo zastane.

Čiľania vás budú stále niečím núkať. Káva, čoklo ( miestny pokrm z kukurice ), obed, pivo, cigarety, pisco a hlavne veľa, veľa trávy.

Za Národným Parkom Queulat som čakal takmer dve hodiny a bol som skutočne frustrovaný. Vrchol bol, keď z križovatky vyšlo auto a šofér mi ľútostivo ukázal, že on ide „bohužiaľ“ doprava. „Yo voy derecho“, kričím na neho. Išiel rovnakým smerom, ale tváril sa, že ja idem opačným. O pár minút okolo mňa presvišťal mladý pár a keď nezastal, tak som na plné hrdlo zakričal „FUUUUUUUUCK OFFFF“. Isto ma nepočuli, lebo sa po 5 minútach otočili a prišli po mňa. Nakoniec vedeli po anglicky a bol z toho skvelý 5 hodinový rozhovor.

Z mesta Coyhaquie som mal šťastie na „truckera“, ktorý bral úplne všetkých. V meste nás na 100 metroch čakalo 12 a on zobral všetkých do návesu medzi konáre, ktoré za mestom orezal. Kde je vôľa tam je cesta.

Najrýchlejší stop som mal paradoxne v dedine Villa Castillo. Počul som, že stopári sa tu zaseknú aj na dva dni. Ja som mal stop po dvoch sekundách. Ako? Dorazil som na cestu, ktorú práve opravovali a tak púšťali len jeden pruh. Na červenej čakali dve autá. Vodič prvého sa mi hneď prihovoril, že odkiaľ som. Bratislava? I have been there many years ago! Vamos conmigo ! Sadol som do auta a zviezol sa o dvesto kilometrov južne aj s jeho rodinou. Slovensko tam pozná len veľmi ľudí. Reakcie všetkých sú zväčša rovnaké. „Where are u from ? ..Slovakia..Slovakia??? Ahhhhh OK….Do u know where is it? No !” Pár ľudí si myslí, že sme Slovinsko, ostatní, že sme Rusi. Niekedy som im povedal, že som z Kanady, zo Švédska, z Uzbekistanu, jeden mi uveril aj Angolu.

Posledný a asi najlepší stop bol Javier zo Santiaga. Vybral sa na svojom 25 ročnom citroene naprieč „Carretera Austral“, ktorú dal postaviť diktátor Pinochet. Táto cesta je z polovice štrková a odporúča sa použiť SUV vozidlá s pohonom 4×4 . On šiel na svojom autíčku sám aby nechytal podvozok. Po pár hodinách sme tam boli štyria, každý s 15 kilovým batohom. Javier nemal plán a tak nás vozil hore dole týždeň. Okrem mňa sa viezol Angelo a Estelle z Belgicka, ktorých som spoznal dva týždne predtým v meste Chaitén.

Tam som mal asi najhorší 15 minútový stop. Super týpek nás posadil na korbu jeho džípu a v Národnom Parku Pumalín, trielil stovkou vo vetre a daždi. Najdlhších 15 minút mojej cesty. Ale späť ku Javierovi. Z mesta Cochrane chcel ísť priamo na koniec Carratera Austral do mesta Villa O’Higgins, kým sme ho neprehovili na zastávku v Caleta Tortel. Ďalšie 4 dni s nami čakal na loď, ktorá neodišla a tak nás odviezol 500 km na sever k hraniciam s Argentínou, kde sme sa rozlúčili. Jeho auto to nakoniec vydržalo. Cestou nám síce vytekal benzín, nefungovali dvere a tak sme nastupovali cez kufor a nakoniec  odpadlo niečo s ľavej, zadnej brzdy, Javier však ostal pokojný po každom telefonáte so svojim servisákom.

Úplne posledný stop bol z argentínskeho El Calafate do Puerto Natales v Čile. Stopovať som začal o deviatej večer. Prvé auto nič, druhé nič. „Kašlem na to, prespím pri tej rozvodnej stanici a budem stopovať ráno“, povedal som si. Dal som šancu ešte jednému auto. A zastalo! Študenti z Talianska. K hraniciam sú to tri hodiny a tak ich ešte stihneme prekročiť. Upaľujeme po „Ruta 41“, zrážame jedného zajaca za druhým. Nakoniec sme ich dali dole 5, aj keď sa Fabio snažil ako mohol. Cítili sme sa ako v tej starej počítačovej hre, kde treba zraziť čo najviac terčov. My sme to mali naopak, lenže tie malé mrchy priťahovalo svetlo a chúďatá zastali priamo pred kolesami. Chalani mali ešte dva gramy trávy, ktorej sa nechceli vzdať a čas sa krátil. Na hranice sme s červenými očami dorazili tesne pred polnocou. Pečiatky do pasu a som znova v Čile.

Dokopy som stopol približne 50 áut, vždy šoféroval chlap. Prestopoval som viac ako polovicu Čile, približne 3 000 km. Nikdy som sa necítil v ohrození. Každému odporúčam. Je to najlepšia možnosť, ako si zlepšiť španielčinu, získať nových kamarátov a dozvedieť sa mnoho užitočných informácií.

Torres Del Paine je podľa všetkých príručiek, kníh, sprievodcov to najlepšie čo môžete v Čile vidieť. Príroda tu vytvorila skutočne úchvatné dielo, keď sa z nekonečnej suchej stepy na úrovni mora dvíhajú hory dosahujúce 3 tisíc metrov. Kde je komercia tam sú davy ľudí. Domáci, Američania, Európania, a samozrejme Aziati. Top môjho tripu bol “Circuit Huemul” a výstup na “Huayna Potosí”, ale Torres del Paine by som zaradil hneď na tretie miesto spolu s “Cerro Castillo”. Pár dní som váhal, či tu vôbec ísť a zaradiť sa medzi ostatných turistov. Chcel som sa tomúto všetkému vyhnúť a užiť si Patagóniu inak, dobrodružne a podľa seba. Nakoniec som sa rozhodol, že idem a urobil som dobre. Čítaj ďalej

Do El Chaltén v argentínskej Patagónii prichádzame po 11 hodinách z mestečka Los Antiguos na hraniciach s Čile. Mal som veľmi ťažké ráno. Je tu asi 0 stupňov a ja mám na sebe krátke nohavice (mokré, pretože sa mi v noci vyliala voda z fľaše) a tričko. Navyše som v autobuse zabudol slnečné okuliare. Podarilo sa mi ich stratiť až po vyše dvoch mesiacoch. Úspech! Hneď ako som vytiahol batoh z busu, obliekam na seba všetko, čo mám po ruke. Vonku prší a fúka vietor (tak ako vždy). S Estelle a Angelom sme dorazili do prvého kempu a rozmýšlame čo ďalej. Po káve sme sa trošku znormalizovali a zašli do informačného centra. V El Chaltén chceme spraviť pre mňa najdôležitejší trek, ale všetko závisí od počasia. Nedočkavo čakáme v rade na informácie. Ide ma poraziť z Izraelčanov, ktorí sa dokola pýtajú to isté. Nakoniec som ich prerušil a začal sa pýtať svoje. “You need to go today!”, odpovedal ranger z parku Los Glaciares. Neváhame ani sekundu, ideme do toho. Dostávame zoznam vecí, ktoré potrebujeme, topografická mapa, sedák, karabíny, lano. Všetko požičiavame v miestnej požičovni, nakupujeme jedlo na 4 dni, balíme všetko potrebné a to nepotrebné nechávame na hosteli. Po rýchlom obede vyrážame naspäť do infocentra. Podpisujeme papier o zodpovednosti za prípadný úraz, alebo iné komplikácie a o jednej vyrážame. Čítaj ďalej