セブ SEV Cadillac Escalade GMT400 セブ エンジンチューナー SEVクリップ付
CES9313HL
★期間限定ポイント2倍★PL-CRMP40SEEM三菱電機 業務用エアコン天井カセット4方向 1.5馬力 シングル単相200V ワイヤード冷房専用 ムーブアイ★在庫状況はお問合わせ下さい★
【数珠袋付き/現品写真/あす楽】高級京念珠(数珠) 「喜芳工房」 稀少!!海南島 星月菩提樹紺 虎眼石仕立 男性用念珠(数珠) 正絹房
★期間限定ポイント2倍★PCZ-ZRMP50SKM三菱電機 業務用エアコン 超省エネ天吊形 2馬力 シングル単相200V ワイヤードスリムZR ムーブアイ★在庫状況はお問合わせ下さい★
【エントリーでさらにポイント10倍】生活の木 ローズヒップ 10kg ハーブティー
その他 台車 CD-100AS ds-1152172
http://www.atzimbalandscaping.com
RS-EC32-U31R 3TB HDDx2台セット 【RCP】
【寺院用】コンパクト 須弥壇 紫檀製 1尺 ★御寺院様にお勧め★《送料無料》

Stopovanie v Čile je jednoduché a zábavné
Hace-dedo, hitch-hiking, alebo po slovensky stopovanie je v Čile veľmi často využívaný prostriedok prepravy. Dôvodov je viacero, ale medzi tie najhlavnejšie patria tieto. Je to zadarmo, je to rýchlejšie a je to oveľa zaujímavejšie a zábavnejšie. Okrem toho je stopovanie v tejto krajine veľmi bezpečné. Skutočne sa nemusíte ničoho báť. Ani ak ste žena, ktorá cestuje sama. V Peru a Bolívii na to domáci nie sú zvyknutí, a ak Vám aj niekto zastane, je možné že si nakoniec vypýta peniaze. Tak ako sa to stalo mne v Peru.
Čile je krajina, ktorá má vcelku európsky charakter a stopovanie patrí do ich kultúry. Každé leto sa tisíce študentov postavia vedľa cesty a stopujú všetkými smermi. Cestovanie je oproti iným juhoamerickým krajinám drahšie a tak môžete týmto spôsobom ušetriť veľa peňazí. Hlavne Patagónia je veľmi drahá, od jedla, ubytovania až po spomínané autobusy.
Po dvoch mesiacoch stopovania zo severu na juh (cca. 5000 km) môžem povedať, že „hacededo“ (doslova rob palec) je skutočne jednoduché. Najmenej som čakal asi 30 sekúnd a najviac 5 hodín. Priemerná doba čakania bola približne pol hodinu.
Na začiatok niekoľko tipov, ktoré urýchlia vaše čakanie
Stopujte od skorého rána
Ste v krásnej krajine, nemáte čo vyspávať. Veľa ľudí sa presúva autami za prácou skoro ráno, je dobré byť prvý. Ocitnúť sa na ceste, ktorou prejdu dve autá za hodinu v konkurencii ďalších desiatich je nočná mora každého stopára. Okrem toho sa vyhnete slnku, ktoré je na juhu amerického kontinentu skutočne silné a nebezpečné.
Napíšte vtipný text na kus kartónu
Ja s som tam mal „De Lima a Punta Arenas a dedo“ – „Z Limy do Punta Arenas stopom“. Odlíšite sa od ostatných a šoférov tým určite zaujmete. Budú sa dívať, čo to tam máte napísané a garantujem, že čoskoro jeden z nich zastane.
Usmievajte sa a zložte okuliare
Prvý dojem je veľmi dôležitý, myslite pozitívne a usmievajte sa od ucha k uchu. Okuliare nechajte v batohu. Veľa miestnych zastane len kvôli tomu, že ste zjavne turista, od ktorého sa môžu dopočuť veľa zaujímavého. Okrem iného budú vedieť, že ste ich do Čile pravdepodobne neprišli okradnúť. Niekoľko miestnych mi povedalo, že radšej zoberú bieleho turistu, než domáceho.
Stopujte sólo
Páry a sólo cestovatelia to majú značne jednoduchšie. Ak ste v skupine 2+ je lepšie sa rozdeliť a stretnúť sa až v cieľovej destinácií.
Nevzdávajte sa
Verte mi, viem aké je frustrujúce, keď po hodine ide konečne okolo nejaké prázdne auto a ani nespomalí. Máte chuť na plné hrdlo zakričať „FUCK YOUUUU“, nič nenarobíte, ale aspoň sa Vám uľaví.
Ako na to ?
Je to veľmi jednoduché. Postavíte sa vedľa krajnice, ideálne z vonkajšej strany a v správnom smere. Zhodíte batoh, keďže nejaký čas tam môžete pobudnúť. Nastavíte pozitívnu mysel, natiahnete ruku, zdvihnite palec a čakáte. Čakáte 5 minút, hodinu, alebo dva dni, ako kamoš Tomáš. Keď zastane auto otvoríte dvere a poviete buď toto, „Hola, a donde va?“, alebo si sadnete rovno do auta. Panamaerická dialnica vedie zo severa na juh, čiže nemáte moc na výber. Všetci sa pýtajú tie isté otázky, odkiaľ si, kam cestuješ, ako sa ti páči moja krajina a každý chce aby som povedal niečo v slovenčine. To je dosť divné. Niektorí šoféri, ako napríklad vodiči kamiónov sa nepýtajú nič. Chcú Vám pomôcť a asi aj oni sa cítia lepšie ak niekto sedí vedľa nich. Čilská španielčina je dosť zvlášna. Hovoria mega rýchlo, používajú slová, ktoré ste zaručene nikdy nepočuli a slová, ktoré poznáte skracujú. Anglicky z nich väčšina nehovorí a tak by mala byť znalosť španielčiny v povinnej výbave. Po príchode do cieľovej destinácie sa pekne poďakujte a zoberte si všetky svoje veci. Trikrát som v aute zabudol šiltovku, ale vždy ma na to upozornili.
Na čo si dať pozor?
Počas mojej cesty som nemal absolútne žiadny problém. Sem tam boli vodiči nahulení, ale to je v Južnej Ameriek normálne. Nestopoval som v noci, pretože postávanie pri dialnici nie je úplne bezpečné. Stopovanie v daždi je komplikované. Ja som mal šťastie, že mi nejakým zázrakom takmer vôbec nepršalo. Šoféri neradi berú mokrých a zablatených backpackerov. Ak Vás už nebaví stopovať, zastavte si autobus. Ak má miesto, zobere vás a záučtuje si menej, ako by ste zaplatili na stanici.
Počas dvoch mesiacoch som mal XYZ stopov, preto nie je možné vymenovať všetkých. Niektorí boli však jedineční a ovplyvnili môj projekt „90dayssouth“.
V meste Vallenar na severe krajiny som stopol pána s dodávkou. Jeho hlas znel ako keby práve vdýchol liter hélia a nerozumel mu ani Vančo z Čile, ktorý so mňou okupoval rovnaký „hitchhike spot“. Vančo mi hneď ponúkol jeho gauč v hlavnom meste Santiago a tak som si hneď vyriešil bývanie v centre meste. Jeho sestra a venezuelský spolubývajúci boli skutočne super a u nich som sa prvý a posledný krát opil. Samozrejme z tradičného piska, na ktoré sú veľmi hrdí.
Do Santiaga som sa však dostal s Pablom. Mladý chalan, ktorý ma odviezol až pred bytovku Vanča a navyše mi dal kartu na metru s kreditom. Čiľania sú stelesnená ochota a po mojom príchode do Európy si tom uvedomujem viac a viac.
Rovnaký spot som zdieľal aj s Nicolasom v meste Pucón, čo je skutočne mestečko ako z kalendára. Ešte aj na autobusovej stanici máte kožené gauče a veľmi mi pripomína turistické mestá v Kanade. Nicolas ma ako inak pozval k nemu do mesta Osorno, ktoré som mal po ceste. Jeho rodina mi oprala všetky veci, spravila so mňou nákup všetkého, čo som potreboval pred Patagóniou. Jeho otec bol navyše výborný kuchár a tak som mal na večeru steak, na raňajky skvelú avokádovú nátierku a domáce lazagne na obed. Odviezli mi späť na diaľnicu a čakali, kým mi niečo zastane.

Nicolasova rodina v meste Osorno na hraniciach s Patagóniou. V Čile žijú skutočne milí a pohostinní ľudia.
Čiľania vás budú stále niečím núkať. Káva, čoklo ( miestny pokrm z kukurice ), obed, pivo, cigarety, pisco a hlavne veľa, veľa trávy.
Za Národným Parkom Queulat som čakal takmer dve hodiny a bol som skutočne frustrovaný. Vrchol bol, keď z križovatky vyšlo auto a šofér mi ľútostivo ukázal, že on ide „bohužiaľ“ doprava. „Yo voy derecho“, kričím na neho. Išiel rovnakým smerom, ale tváril sa, že ja idem opačným. O pár minút okolo mňa presvišťal mladý pár a keď nezastal, tak som na plné hrdlo zakričal „FUUUUUUUUCK OFFFF“. Isto ma nepočuli, lebo sa po 5 minútach otočili a prišli po mňa. Nakoniec vedeli po anglicky a bol z toho skvelý 5 hodinový rozhovor.
Z mesta Coyhaquie som mal šťastie na „truckera“, ktorý bral úplne všetkých. V meste nás na 100 metroch čakalo 12 a on zobral všetkých do návesu medzi konáre, ktoré za mestom orezal. Kde je vôľa tam je cesta.

Sedím v návese medzi orezanými konármi a sledujem okolitú krajinu.
Najrýchlejší stop som mal paradoxne v dedine Villa Castillo. Počul som, že stopári sa tu zaseknú aj na dva dni. Ja som mal stop po dvoch sekundách. Ako? Dorazil som na cestu, ktorú práve opravovali a tak púšťali len jeden pruh. Na červenej čakali dve autá. Vodič prvého sa mi hneď prihovoril, že odkiaľ som. Bratislava? I have been there many years ago! Vamos conmigo ! Sadol som do auta a zviezol sa o dvesto kilometrov južne aj s jeho rodinou. Slovensko tam pozná len veľmi ľudí. Reakcie všetkých sú zväčša rovnaké. „Where are u from ? ..Slovakia..Slovakia??? Ahhhhh OK….Do u know where is it? No !” Pár ľudí si myslí, že sme Slovinsko, ostatní, že sme Rusi. Niekedy som im povedal, že som z Kanady, zo Švédska, z Uzbekistanu, jeden mi uveril aj Angolu.

Rodinka, ktorá ma zobrala z mestečka Villa Castillo. Ponúkli ma kávou a šiškami.
Posledný a asi najlepší stop bol Javier zo Santiaga. Vybral sa na svojom 25 ročnom citroene naprieč „Carretera Austral“, ktorú dal postaviť diktátor Pinochet. Táto cesta je z polovice štrková a odporúča sa použiť SUV vozidlá s pohonom 4×4 . On šiel na svojom autíčku sám aby nechytal podvozok. Po pár hodinách sme tam boli štyria, každý s 15 kilovým batohom. Javier nemal plán a tak nás vozil hore dole týždeň. Okrem mňa sa viezol Angelo a Estelle z Belgicka, ktorých som spoznal dva týždne predtým v meste Chaitén.

Javier si splnil sen. Na svojom aute dorazil na koniec Carratera Austral v mestečku Villa O’Higgins. Počas cesty nám odpadol kryt brzdy, pokazili sa dvere a vytiekol benzín.
Tam som mal asi najhorší 15 minútový stop. Super týpek nás posadil na korbu jeho džípu a v Národnom Parku Pumalín, trielil stovkou vo vetre a daždi. Najdlhších 15 minút mojej cesty. Ale späť ku Javierovi. Z mesta Cochrane chcel ísť priamo na koniec Carratera Austral do mesta Villa O’Higgins, kým sme ho neprehovili na zastávku v Caleta Tortel. Ďalšie 4 dni s nami čakal na loď, ktorá neodišla a tak nás odviezol 500 km na sever k hraniciam s Argentínou, kde sme sa rozlúčili. Jeho auto to nakoniec vydržalo. Cestou nám síce vytekal benzín, nefungovali dvere a tak sme nastupovali cez kufor a nakoniec odpadlo niečo s ľavej, zadnej brzdy, Javier však ostal pokojný po každom telefonáte so svojim servisákom.
Úplne posledný stop bol z argentínskeho El Calafate do Puerto Natales v Čile. Stopovať som začal o deviatej večer. Prvé auto nič, druhé nič. „Kašlem na to, prespím pri tej rozvodnej stanici a budem stopovať ráno“, povedal som si. Dal som šancu ešte jednému auto. A zastalo! Študenti z Talianska. K hraniciam sú to tri hodiny a tak ich ešte stihneme prekročiť. Upaľujeme po „Ruta 41“, zrážame jedného zajaca za druhým. Nakoniec sme ich dali dole 5, aj keď sa Fabio snažil ako mohol. Cítili sme sa ako v tej starej počítačovej hre, kde treba zraziť čo najviac terčov. My sme to mali naopak, lenže tie malé mrchy priťahovalo svetlo a chúďatá zastali priamo pred kolesami. Chalani mali ešte dva gramy trávy, ktorej sa nechceli vzdať a čas sa krátil. Na hranice sme s červenými očami dorazili tesne pred polnocou. Pečiatky do pasu a som znova v Čile.
Dokopy som stopol približne 50 áut, vždy šoféroval chlap. Prestopoval som viac ako polovicu Čile, približne 3 000 km. Nikdy som sa necítil v ohrození. Každému odporúčam. Je to najlepšia možnosť, ako si zlepšiť španielčinu, získať nových kamarátov a dozvedieť sa mnoho užitočných informácií.

Výhľady na jazero „Lago General“. blížime sa do Chile Chico na hraniciach s Argentínou

NP Torres del Paine, čerešna na torte
Torres Del Paine je podľa všetkých príručiek, kníh, sprievodcov to najlepšie čo môžete v Čile vidieť. Príroda tu vytvorila skutočne úchvatné dielo, keď sa z nekonečnej suchej stepy na úrovni mora dvíhajú hory dosahujúce 3 tisíc metrov. Kde je komercia tam sú davy ľudí. Domáci, Američania, Európania, a samozrejme Aziati. Top môjho tripu bol “Circuit Huemul” a výstup na “Huayna Potosí”, ale Torres del Paine by som zaradil hneď na tretie miesto spolu s “Cerro Castillo”. Pár dní som váhal, či tu vôbec ísť a zaradiť sa medzi ostatných turistov. Chcel som sa tomúto všetkému vyhnúť a užiť si Patagóniu inak, dobrodružne a podľa seba. Nakoniec som sa rozhodol, že idem a urobil som dobre. Čítaj ďalej

Huemul Circuit, najlepší trek v Patagónii
Do El Chaltén v argentínskej Patagónii prichádzame po 11 hodinách z mestečka Los Antiguos na hraniciach s Čile. Mal som veľmi ťažké ráno. Je tu asi 0 stupňov a ja mám na sebe krátke nohavice (mokré, pretože sa mi v noci vyliala voda z fľaše) a tričko. Navyše som v autobuse zabudol slnečné okuliare. Podarilo sa mi ich stratiť až po vyše dvoch mesiacoch. Úspech! Hneď ako som vytiahol batoh z busu, obliekam na seba všetko, čo mám po ruke. Vonku prší a fúka vietor (tak ako vždy). S Estelle a Angelom sme dorazili do prvého kempu a rozmýšlame čo ďalej. Po káve sme sa trošku znormalizovali a zašli do informačného centra. V El Chaltén chceme spraviť pre mňa najdôležitejší trek, ale všetko závisí od počasia. Nedočkavo čakáme v rade na informácie. Ide ma poraziť z Izraelčanov, ktorí sa dokola pýtajú to isté. Nakoniec som ich prerušil a začal sa pýtať svoje. “You need to go today!”, odpovedal ranger z parku Los Glaciares. Neváhame ani sekundu, ideme do toho. Dostávame zoznam vecí, ktoré potrebujeme, topografická mapa, sedák, karabíny, lano. Všetko požičiavame v miestnej požičovni, nakupujeme jedlo na 4 dni, balíme všetko potrebné a to nepotrebné nechávame na hosteli. Po rýchlom obede vyrážame naspäť do infocentra. Podpisujeme papier o zodpovednosti za prípadný úraz, alebo iné komplikácie a o jednej vyrážame. Čítaj ďalej

Meanwhile in O’Higgins, Patagónia
Je to vyše mesiaca, čo som napísal posledný blog a keďže mám konečne čas ( resp. príliš veľa času) rozhodol som sa napísať krátky blog o tom, ako sa mi v Patagónii darí. Viac blogov, o všetkom čo som tu zažil po mojom návrate.
Momentálne sa nachádzam v dedinke Villa O’Higgins na konci 1240 km dlhej cesty Carretera Austral ( v 80. rokoch ju nechal postavi¡ť generál Pinochet), ktorá vedie z mesta Puerto Montt krížom cez Patagóniu až do spomínaného maličkého mestečka Villa O’Higgins vzdialeného 7 kilomtrov od jazera O’Higgins.. Toto jazero mi momentálne komplikuje moju cestu. Prišiel som tu, pretože chcem prejsť do Argentíny pešo, konkrétne do El Chaltén, čo je 2 dňový trek skrz patagónsku divočinu. Loď premáva trikrát do týždňa. Momentálne je sobota a najbližšia dostupná odchádza v utorok. Avšak počasie v okolí jazera je nestabilné, tak ako v celej Patagónii. Veľká loď je rozbitá a premáva len malá pre 16 ľudí. Počasie tu nie je zlé, problém je však argentínska strana, kde sa jazero otvorí a vlny tam dosahujú tri metre. Verím, že sa mi v utorok podarí dostať cez jazero a pokračovať ďalej pešo do Argentíny a k veľkolepej hore Fitz Roy. Ak nie budem sa musieť vrátiť na sever do Chile Chico, ktoré je odtialto deň jazdy a tam prekročiť hranicu.
Update: Vraciame sa na sever, loď ani 5. deň neodišla….
Spanie
Za posledných 5 týždňov som prespával kade-tade. Malá štatistika na začiatok. Jedna noc v buse, jedna noc na ľodi, 5 krát hostel, 1 x couchsurfing, 10 x kemp na divoko, 8 x platený kemping, 4 x kemp zadarmo . V Rio Puelo som si rozložil stan pri rieke, super miesto obklopené zasneženou sopkou Yate, riekou Puelo a nekonečnými lesmi. O druhej ráno som sa zobudil na divné zvuky. Trvalo mi pár sekúnd, kým som si uvedomil, že stan sa nachádza kompletne pod vodou. Vyskočil som zo stanu a bol som po členky vo vode. Rýchlo som zdrapil batoh a stan a vybehol na najbližší kopček. Voda však stále stúpala a ja som sa odtiaľ musel dostať rýchlo preč. Videl som nejaké stany pri lese, avšak medzi nami bola voda po pás a stúpala čoraz viac. Ako prvé som zobral batoh nad hlavu a nahý prebrodil rieku. Stan som zobral rovnakým štýlom. Vodu som mal takmer po hrudník. Všetko nakoniec dobre dopadlo, zobudil som sa do slnečného rána a vysušil všetky veci. Na kempovanie na divoko som si potreboval zvyknúť. Prvú noc v San Pedro de Atacama som bol posratý aj zo psa, ktorý sa motal okolo stanu. Po mesiaci kempovania nasadím špunty a spím. Treba povedať, že juh Čile je oveľa viac bezpečnejší ako sever. Okrem jedovatého pavúka sa tu nenachádza nič, čo by ma mohlo zabiť, žiadne hady, žiadne medvede. Prespávanie v hosteloch je oproti Bolívii dosť drahé, pohybuje sa od 12 do 20 Eur. Kempy stoja cca. 7 – 9 Eur. Kempovanie na divoko je samozrejme zadarmo. Couchsurfing som mal v Osorne u Nicolasa, ktorého som stretol v meste Pucón. Po pár hodinách ma pozval k nemu do mesta Osorno, ktoré som mal po ceste. Jeho úžasná mamina mi oprala všetky veci a jeho otec pripravil steak a skvelé raňajky, spravili so mňou potrebný nákup a nakoniec som musel ostať na obed. Na cestu mi pribalili domáci chlieb a ovocie.

Snažil som sa dostopovať až k „Lago Verde“ a najvyššej sopke sveta „Ojos del Salado“ avšak stopovanie bolo veľmi komplikované a žiadne autobusy tadiaľ nešli, stan som musel rozložiť vedľa tejto búdy.

Stanovanie s výhľadom na milióny hviezd…

Jeden z najlepších „camp spot“ vo Národnom Parku Cerro Castillo

Krásne miesto na kemping, o druhej ráno bola všetko okolo mňa pod vodou

Prvý „wild camping“ v San Pedro de Atacama, vtedy som sa ešte bál aj neškodných psov

Večera u Nicolasa a jeho rodiny
Stopovanie
V Patagónii sa presúvam výhradne stopom a trajektami. Najmenej som čakal v dedine Villa Castillo, a to presne 20 sekúnd. Rodina z Čile čakajúce na semafóre mi ponúkla odvoz až do Rio Tranquilo, teda tam kde som chcel ísť. Čiľania sú extrémne milí a pohostinní. Táto rodina mi ponúkla kávu a šišky. Mal som šťastie, pretože niektorí ľudia tu ostali vysieť dva dni. V Santiagu ma Pablo doviezol až pred byt tzv. Vancha, ktorého som stretol deň predtým, pretože sme stopovali rovnakým smerom, a ktorý mi hneď ponúkol svoj gauč. Pablo mi navyše daroval kartu na metro s kreditom 4 eurá. Nič za to nechcel. Najviac som čakal v meste La Junta, po 5 hodinách a 17 prejdených kilometroch mi zastavilo auto, ktoré som ani nestopoval. Veľmi frustrovaný som bol na ceste z NP Queulat. Išlo ma poraziť, keď okolo mňa prešlo poloprázdne auto a nezastavilo. Keď okolo mňa prešiel mladý pár, na plné hrdlo som zakričal “FUCK YOUUUUUU!”. Pravdepodobne ma nepočuli, lebo sa po pár minútach otočili a prišli po mňa. Posledný stop so mňou cestuje už tretí deň. Javiera som stopol v mestečku Cocrane, cestou sme nabrali mojich dvoch kamošov z Belgicka a super naložení sme v malom Citroene Xsara pokračovali na rázcestie medzi dedinou Caleta Tortel a Puerto Yungai. Javier cestou zmenil svoj plán a tak spolu cestujeme už pár dní. Stopovanie je v Čile veľmi bezpečné, je zadarmo a navyše praktizujem svoju španielčinu. Druhá vec je, že čilská španielčina je dosť ťažko zrozumiteľná a mám čo robiť aby som rozumel. Najtažší stop bol od sopky Chaitén do dediny Santa Barbara. Totálne mokrý som v silnom vetre a zime sedel na korbe auta a rátal každú sekundu. Najdlhších 15 minút tohto tripu.
Jedlo
Za posledný mesiac som jedol v reštaurácií presne dva krát. Mal som rybu v prístave Caleta Gonzalo a steak vo Villa Cerro Castillo. V Osorne som sa vybavil varičom, plynovou bombou, panvicou a hrncom. Varím všetko možné od vajec, cestovín, šošovice, hamburgerov atď, atď. Dokonca som mal aj rybárske náčinie, ktorého som postupne rozdal. Chytiť rybu nie je až tak jednoduché. Niečo málo som aj stratil, najviac ma zabolela kreditná karta a čelovka. Veľa vecí sa mi podarilo opraviť, napríklad stan, topánku, hybrid lyžicu, foťák, páperovú bundu a nepremokavú bundu. Vďaka Bohu za goratex nálepky. To len na okraj. Raňajky buď vajcia, alebo ovsená kaša. Patágonia je veľmi drahá a to je vraj argentínska strana ešte dvakrát drahšia. Najlacnejšie je tu víno, 2 litre za 5 Eur. Momentále robíme hamburger z mraziaka, zemiakovú kašu so sušeným mliekom a zeleninový šalát a samozrejme víno. Pred odchodom som si dal za cieľ mať avokádo každý deň a celkom sa mi darí. Highlight tohto tripu je určite káva v La Junta. Len si predstavte, že Vám donesú horúcu vodu, instantnú kávu a účet na 4 eurá. Voda je všade na okolo. Z rieky, vodopádu, dokonca aj z jazera.
Znova som utopil foťák
Prvý deň treku v Národnom Parku Villa Castillo bol veľmi divný. Bol som veľmi šťastný, pretože predpoveď bola dokonalá na celé 4 dni. Od radosti som sa smelo vybral prekročiť prvú rieku, v ktorej som sa po pár sekundách vykúpal. Samozrejme aj s foťákom. Bol som smutný celých 10 minút, pretože to bol tretí foťák, ktorý som utopil. Ale kašlať na to, som v Patagónii. Chýbalo mi 13 km do kempu a bolo 6 hodín večer. O deviatej vyťahujem baterku a fuuuuck, nefunguje. Svietim telefónom a v druhej ruke mám vrecko ryže s foťákom. Ráno sa prebúdzam, skúšam foťák a wow, rozsvietil sa! V brutálnej zime chcem pripraviť čaj avšak moj plyn nepasuje na plynovú bombu. Musím povedať, že toto ma naštvalo najviac. Nikdy som tu nemal toľko “ups and downs” ako tento deň.
Na záver
Cestujem už dva mesiace a takmer mesiac mám stále pred sebou. Je toho veľmi veľa a isto napíšem veľa blogov. Stretol som skvelých ľudí v Peru, Bolívii a Čile. Začal som v peruánskej Lime, pokračoval na línie Nazca a do kaňonu Colca, prekročil hranice s Bolíviu, vyliezol 6088 metrov vysokú horu, prešiel sa po solnej pláni, krížom precestoval Čile a dostal sa takmer na koniec, až do Patagónie. Neviem, čo ma tu ešte čaká, ale aj keby som už nemal nič pekné zažiť, stálo to za to.

Výstup na Huayna Potosí, 6088
„Es la Huayna Potosi, Seňora? Sí, seňor“, odpovedala stará pani zabalená v dekách, zavrela oči a spala ďalej. Z autubusu sa dívam na tú kopu skál, ľadu a snehu. V tejto chvíli si neviem predstaviť, že sa o pár dní ocitnem na vrchole hory, ktorá sa hrdo týči nad La Paz. Do mesta prichádzam neskoro večer. Môj host z couchsurfingu sa neozval a tak hľadám hostel v centre mesta. V Bolívii je momentálne „rain season“ a mám obavy, že na Huayna nevyleziem.

Huayna Potosi, 6088 metrov vysoká hora v pohorí Kordiliera Real sa týči nad najväčším mestom v Bolívii, La Paz. Takto som ju naživo nikdy nevidel, pretože sme sa pre výstup rozhodli mimo sezónu, v období dažďov a nestabilného počasia.
Na druhý deň prichádzam do agentúry „Inca Land Tours“, ktorá sa nachádza v centre mesta a ktorá organizuje expedície počas celého roka. Počasie však nevyzerá moc dobre a tak som sa rozhodol počkať dva dni. Výsup stojí 800 Bolivianos, v prípade, že sa rozhodnete pre 2-dňovú túru. Moja cena je 700 Bolivianos, keďže som spravil agentúre menšiu reklamu. Taktiež sa môžete rozhodnúť pre 3-dňový trek a získať tak jedeň deň extra na aklimatizáciu a tréning na ľadovci.
Noc pred výstupom nemôžem spať. Mám nervozitu v žalúdku ako pred štátnicami, alebo pred prvým rande. O deviatej ráno už v agentúre prebaľujem svoje veci a skúšam výstroj. Ramiro, náš sprievodca, Lee, parťák z Kóreii a ja sme pripravení na cestu do základného tábora, ktorý sa nachádza na úbočí hory vo výške 4800 metrov. O 11 prichádzame do tábora. Cesta nám zabral necelé dvehodiny a tesne pred príjazdom stretávame „Ando“, ktorá tu prišla o deň skôr a čaká na nás. Po obede znova prebaľujeme veci ( oblečenie, výstroj, jedlo atď, atď… ). Vyrážame do tábora vo výške 5200 metrov. Počas výstupu nemáme žiadny výhľad, sme ponorení do hmly a navyše začalo snežiť. Hora je v nedohľadne. Po 2,5 hodinách sme dorazili do tábora. Čaká nás skromný príbytok s matracami. Naše veci sú všade okolo nás. Páperky, topánky, mačky, batohy a ostatné vybavenie. Žiadny internet, žiadny signál a tak sa rozprávame medzi sebou. V tábore sme sa zoznámili s Viktorom, ktorý tu žije svoj skromný, pokojný život a okrem toho veeeeeľmi, veeeeeeľmi pomaly buduje toaletu, ktorá tu chýba. Okolo šestnástej máme večeru, quinoa soap, ktorá je tradičná v oblasti Ánd a samozrejme mäso, ryža a hranonlky. Po večeri nám Ramiro vysvetľuje postup výstupu a pravidlá, ktoré musíme dodržiavať. O 7 večer sme v posteli a máme 4 hodiny na spánok. Ando pomedzi dvere zazrela slnečné lúče a konečne sa nám naskytli výhľady na okolité hory pohoria Kordiliera Real. Vytúženú Huaynu však stále nevidíme.

Kemp vo výške 5200 metrov. Celý čas sme nič naokolo nevideli. Až po večeri mraky klesli a nám sa naskytli výhľady na okolité hory.
Ando ani ja sme nezavreli oči. Budík máme nastavený na 11:30. Prehadzujeme sa v posteli a nemôžeme zaspať. Sme príliš vzrušení a nedočkaví. Hodinu pred pred budíkom sme naše úsilie vzdali.
Pred polnocou sa obliekame do výstroje. Dvoje ponožky, termo nohavice, goratex nohavice, topánky, termo tričko, polar mikina, páperka, goratex bunda. Snáď to bude stačiť.
Na raňajky máme tradične kávu a čaj z listov koka, chlieb a maslo. Môj syr, ktorý som priniesol z La Paz všetkým rozjasnil oči. Dojedáme posledné zbytky čokolády a vyrážame na 5,5 hodinovú cestu k vrcholu, ktorý sa nachádza vo výške 6088 metrov nad morom.
Obloha je krásne jasná. Nikdy som nevidel toľko hviezd a mliečnu dráhu tak jasne, ako práve tu. Po pár minútach sme dorazili k ľadovcu. Nasadzujeme mačky, zapíname čelovky a stúpame hore. Sneh sa nádherne trblieta pod svetlom našich čeloviek a my, v tme, prestupujeme z nohy na hohu. Prvé kroky sú veľmi náročné, som nevyspatý a jediné na čo sa sústredím sú moje kroky. Nechcem spraviť ani jeden zlý krok, ktorý by ma stál zbytočné množstvo energie.

Stúpame v noci, keďže chceme byť na vrchole pri východe slnka. Našťastie vládne pokojná, jasná noc bez vetra a sneženia.
Sem tam sa pozriem na oblohu a často vidím padajúce hviezdy. Prekračujem z nohy na nohu a čakám na slovíčko „break“. Moje najobľúbenejšie slovo počas výstupu. Po čase prichádzame k asi 80 metrovej ľadovej stene, ktorú musíme vyliezť.
S Ramirom sme na čele pelotónu. Tento deň sa o vrchol pokúša 13 ľudí. Ľadovú stenu za pomoci cepínov zdolávame s vypätím síl. Pri každej prestávke spadnem do snehu a zhlboka dýcham. Sme vo výške 5600 metrov a na vrchol treba ešte takmer 500 výškových. Nohy mám čoraz ťažšie, ale dýcha sa mi dobre, hlava nebolí, len mierna bolesť v žalúdku. Ramiro statočne hlási každých 100 výškových metrov. S Ando postupujeme pekne plynule. Kórejčan Lee ide s druhým sprievodcom Luisom. Bojuje sám so sebou, ale nevzdáva sa. Postupne prechádzame ponad napadané lavíny, obchádzame trhliny v ľadovci hlboké desiatky metrov. Som smädný, ale moja voda je úplný ľad. Ramiro sem tam vytiahne čaj a je to ten najlepší čaj, aký som kedy mal. Štyria z nás to počas výstupu vzdali. Traja jednoducho nevládali ďalej a jeden mal problém s nadmorskou výškou. V 6000 metroch padám na zem a je mi strašná zima. Ramiro vytiahol poslednú páperku a navliekol ju na mňa. Posledných 88 výškových metrov. V diaľke žiari svetllo z La Paz.

Výhľad na La Paz
Je asi hodina do východu slnka a my sme polhodinu od vrcholu, na ktorý by sme s Andom a Ramirom mali doraziť ako prví. Už vidíme cieľ. Čaká nás posledná komplikovaná pasáž, ktorá predstavuje asi pol metra široký chodník a cca. 800 metrový spád na každú stranu. 15 minút pred východom slnka sme dorazili na vrchol. Nemám silu užiť si môj úspech. Ležím na vrchole a predýchavam. O pár minút sa zbieram, postupne prichádzajú ostatní a aj náš parťák Lee, ktorý sa od začiatku trápil, no napokon dosiahol vytúžený cieľ. O šiestej sa dvíha slnko a my máme krásne výhľady na okolité vrcholy hôr Kordiliera Real. Oproti nám sa z hustých oblakov dvíha takmer 6,5 tisíc vysoká hora Illimani.

Východ slnka. Jeden z najkrajších, aké som videl

Komplikovaný úsek a strmý spád z oboch strán. Musím priznať, že sa mi roztriasli kolená.

Vytúžené víťazstvo. V pozadí hore Illimani, takmer 6500 m.

Mám na seba termo tričko, mikinu polar, dve páperky, jednu nepremokavú bundu a aj tak mi nie je teplo.

Moja partia. Ja, Annie Dominique – Ando zo Švajčiarska a Lee z Južnej Kórei.

Najlepší Guide, Ramiro
Fotíme sa z každej strany, spontánne sa objímame s ostatnými, ktorých sme nikdy predtým nevideli. Všetko okolo nás je zrazu jasné a tak vídíme cestu po ktorej sme prišli. Kopy snehu, prevysi, ľadovce, obrovské cencúle a trhliny, ktoré sme tak opatrne obchádzali. Cesta do tábora trvá dve hodiny, počas ktorej postupne zhadzujeme takmer všetko oblečenie. Natierame sa opaľovacím krémom, sneh odráža slnečné lúče a moje okuliare ich horko ťažko odrážajú preč. Úžívame si krásne výhľady, ale ponáhľame sa dole, zliezame ľadovú stenu a o chvíľu sme na úbočí ľadovca.

Opatrne s úsmevom na perách zliezame ľadovú stenu.

Úživame si výhľady na okolité hory…

a mrazivo pokojné kopy snehu

V noci sme prešľapovali z nohy na hou. Teraz vídíme celú tú nádheru.
Zhadzujem mačky a cítim sa extrémne vyčerpaný. Tých 10 minút od ľadovca do tábora je najťažších. Ando a Lee len spadli na matrac v komplet výstroji. Lee je celý biely a je mu zle. S Ando si užívame polievku a postupne naberáme silu, ktorú budeme potrebovať na zostup do základného tábora.

Ando a Lee po zostupe do tábora.
Balíme všetky veci a výražame. Zdravíme ľudí idúcich hore a želáme im šťastnú cestu. Na jednej strane im závídím a na druhej ich ľutujem. Neviem si predstaviť ísť znova do kopca. Asi o 11 predpoludním sme dorazili do základného tábora. Lee znova padá do postele, ale farba jeho pleti je výrazne zdravšia. Lúčime sa s Ramirom a Luisom. Po hodine sme opäť v La Paz a všetci si pripíjame pomarančovým džúsom, čerstvo vytlačením na jednej z ulíc La Pazu.
Výstup na Huayna Potosí bol jedným z najväčších zážítkov. V niektorých momentoch som siahol takmer na dno svojich síl. Bojoval som sám so sebou, zimou a nadmorskou výškou, ale všetká tá drina stále za to. Veľká vďaka našim sprievodcom Ramirovi, Luisovi, agentúre Inca Land, mojim parťákom Ando a Lee a hlavne hore, že nám dovolila bezpečne vystúpiť na vrchol. Verím, že Huayna Potosí nebola mojá posledná hora, určite však ostane mojou prvou.