Volám sa Milada, avšak väčšina ľudí ma volá Mili. Od toho vznikol aj môj cestovateľský blog „MiliMundo„, čo v španielčine znamená Milin svet. Bola som narodená v Bratislave, no srdcom som východniarka ako sa patrí, keďže od prvého roku života sme sa presťahovali do mestečka Strážske. Tí čo ma dobre poznajú, tak vedia, že som veľmi aktívne, dobrodružné, spontánne a pozitívne dievča, ktoré si nevie predstaviť život bez cestovania. Momentálne sa nachádzam v Kanade, presnejšie v meste Vancouver, kde som sa dostala vďaka Working Holiday vízam. A celá idea Kanady prišla vďaka tebe Marcel. Takže ďakujem!

Čítaj ďalej

Tak kdo jsem, jo? Tak to vlastně celý život stále zjišťuju, ale zatím to vypadá, že jsem Petr Poupě, je mi 30 let. Ale mé okolí mě zná především jako Pupka a je jim jedno, kolik mi je let a myslím, že většina z nich by ve mě nehledala informatika. Ale vzhledem k tomu, že jsem si to vystudoval a baví mě vytvářet weby, tak jím jsem.

A životní motto? Tak to jsem si vybral podle svého příjmení: Neustále se rozvíjet 🙂

Z Českej Republiky si docestoval až do Gruzínska. Viem, že si nešiel ani lietadlom, ani autom. Ako si teda prešiel tak ďalekú trasu ?

Vlastně jsem letadlem letěl. Zpět 🙂 Spěchal jsem na svatbu svých známých. A i aut jsem využil na stopa četné desítky a snad jen tankem jsem nejel. I k tureckým hranicím jsem se nechal dopravit kamiony. Ale pravdou je, že v plánu bylo za cestu do Gruzie nevydat ani korunu a větší část celé cesty ujít pěšky a bos. Plánoval jsem přejít celé Turecko od Bulharských hranic až po ty Gruzínské. 2000 km bos a jen s minimálním batohem pro to, abych po cestě potřeboval jen jídlo a vodu. Šel jsem sice do Gruzie, ale mým hlavním cílem bylo Turecko a strávit 80 dní jen s batohem. Byl to dobrý plán. Sice vedl k něčemu hodně jinému, ale to vím, že bych nikdy nenaplánoval.

Čítaj ďalej

Rozhovor s cestovateľom Tomášom Novákom z blogu vtrampu.cz, ktorý si plní svoje detské cestovateľské sny o potulkách po svete. Zo svojho rodného Valašska sa postupne vydával na dlhšie a dlhšie cesty do  východnej a juhovýchodnej Európy, následne na 7-mesačný trip po Ázii a teraz sa túla v Strednej a Južnej Amerike. Pomaly si odškrtáva svoje vysnívané miesta z dlhého zoznamu, ktoré si vysníval ako chlapec nad školským atlasom.

Čítaj ďalej

Pokračovanie rozhovoru s Janou Chovan. Prvú časť rozhovoru si môžete prečítať tu 🙂 Tento rozhovor vznikal pár týždňov postupne v Anglicku, na Slovensku, v Španielsku a nakoniec v Kanade, kde Janka momentánle žije.

Čo pre teba znamená sloboda?

Sloboda je pre mňa najdôležitejší pojem v akomkoľvek slovníku a  predovšetkým pre mňa znamená to, že to čo cítim, hovorím a robím je v absolútnej harmónii a súlade. Že robím rozhodnutia slobodne, že hovorím to čo cítim a idem za tým, čo mi moje podvedomie, hlava, duša (volaj to ako chceš) hovorí.

Viem o tebe, že si študovala právo v Anglicku. Neľutuješ niekedy, že si kariéru právničky vymenila za cestovanie?

Nemyslím, že som právo vymenila za cestovanie, lebo cestovanie ma bohužiaľ (zatiaľ ) neživí…ale to, že som odišla z práce, ktorá ma nenapĺňala a z kolobehu „rat race“, kde každý boží deň bol taký istý, bolo najlepšie rozhodnutie, aké som kedy v živote urobila a nikdy to nebudem ľutovať.

Čítaj ďalej

Prvý inšpiratívny rozhovor na s Janou Chovan, sympatickou cestovateľkou zo stredného Slovenska, ktorá vyštudovala právo vo Veľkej Británii a naštartovala tak sľubnú kariéru právničku. Život medzi 4 stenami v kancelárií od deviatej do piatej však vymenila za niečo oveľa dobrodružnejšie. Zbalila si kufor, odišla do strednej Ameriky a neľutuje. Ak práve necestuje, venuje sa jóge, naturálnej medicíne a pracuje na svojom budúcom online podnikaní v oblasti „health and life couching“.

Ako si sa k cestovaniu dostala a ktoré miesta ti najviac prirástli k srdcu?

Myslím, že som vždy bola srdcom a dušou cestovateľ – vagabund (ako ma veľa susedov súčasne volá),  ale u nás sa nikdy nehovorilo o potrebe spoznávať svet a robiť to, čo človek cíti, ale skôr o tom, čo sa má robiť lebo to tak robia všetci.

Moju prvú cestu sama som podnikla do Afriky- Tanzánie, ešte počas štúdia v UK a naivne som si myslela, že svojou dobrovoľníckou prácou  v sirotinci zmením svet …nestalo sa tak. Potom som sa dostala späť do “normálneho” života, škola – práca – párty a teraz si uvedomujem, že som bola vtedy príliš mladá a nezrelá na to aby som si uvedomila a zobrala z tej cesty, čo najviac. Preto sa moje zmýšľanie a názor na cestovanie nejako rázne nezmenil.

Čítaj ďalej

Tento článok pôvodne vznikol pre webportál cestuje.me v máji roku 2015 medzi mňou a Anie Song

Na blogu máš spoustu článků, krásných fotek a především úžasných zážitků a míst. Jaká země ti zatím přirostla nejvíc k srdci?

Každá krajina, ktorú som navštívil ma niečím zaujala. Je veľmi ťažké vybrať len jednu a preto spomeniem Aljašku, Guatemalu a hlavne Peru. Tam som strávil pol roka, takže som mal veľa času spoznať kultúru, históriu, skvelú peruánsku kuchyňu a srdečných ľudí. Obecne platilo čím chudobnejších ľudí som stretol, tým priateľskejší a dobrosrdečnejší boli. Z prírody určite Aljaška a tiež Kanada, kde momentálne žijem. Krásne spomienky mám aj na ostrov Ometepe v Nikaraguii. Určite odporúčam navštíviť čo najskôr, kým sa tam nezačne budovať prieplav podobný ako ten v Paname.

Po přečtení několik článků mi došlo, že jsi vážně dobrodruh. Co považuješ za svůj nejbláznivější nápad na cestách?

Rodina v Guatemale, kde som týždeň býval počas kurzu španielčiny

Na ostrove Key Caulker v Belize sme sa potrebovali rýchlo presunúť z jedného ostrova na druhý. Jediné čo na tom ostrove premávalo, boli golfové autíčka. Dostali sme nápad požičať si jedno z nich, odviezť sa a nechať ho na druhej strane ostrova. Nejak sme s pomocou kľúča od zámky naštartovali a v momente keď sme sa pohli prišiel majiteľ aj dvaja policajti. Po trojhodinovom vypočúvaní sme ich presvedčili, že sme na YouTube videli ako chalani podobným štýlom naštartovali takéto vozidlo a chceli sme sa presvedčiť či je to možné a  že  našim cieľom nebolo ukradnúť ho. Na kauciu 5 amerických dolárov nás nakoniec pustili. O mesiac na to v tom väzení skončila aj kamarátka Sylvia, ktorá v tom ale bola na rozdiel od nás nevinne. V Peru, cestou na plošinu Marcahuasi sme šli autobusom takmer tri hodiny po nespevnenej ceste z Limy, ktorá leží pri oceáne až do výšky 3300 m.n.m. Tá cesta bola len o niečo málo širšia ako náš autobus. Z okna som mohol vidieť 300 metrový zráz dole do rokliny. To bola jedna z najnebezpečnejších ciest akú som absolvoval o čom svedčili aj desiatky krížikov popri ceste ako spomienka na ľudí, ktorí tu umreli.

Čítaj ďalej