Meanwhile in O’Higgins, Patagónia

Je to vyše mesiaca, čo som napísal posledný blog a keďže mám konečne čas ( resp. príliš veľa času) rozhodol som sa napísať  krátky blog o tom, ako sa mi v Patagónii darí. Viac blogov, o všetkom čo som tu zažil po mojom návrate.

Momentálne sa nachádzam v dedinke Villa O’Higgins na konci 1240 km dlhej cesty Carretera Austral ( v 80. rokoch ju nechal postavi¡ť generál Pinochet), ktorá vedie z mesta Puerto Montt krížom cez Patagóniu až do spomínaného maličkého mestečka Villa O’Higgins vzdialeného 7 kilomtrov od jazera  O’Higgins.. Toto jazero mi momentálne komplikuje moju cestu. Prišiel som tu, pretože chcem prejsť do Argentíny pešo, konkrétne do El Chaltén, čo je 2 dňový trek skrz patagónsku divočinu. Loď premáva trikrát do týždňa. Momentálne je sobota a najbližšia dostupná odchádza v utorok. Avšak počasie v okolí jazera je nestabilné, tak ako v celej Patagónii. Veľká loď je rozbitá a premáva len malá pre 16 ľudí. Počasie tu nie je zlé, problém je však argentínska strana, kde sa jazero otvorí a vlny tam dosahujú tri metre. Verím, že sa mi v utorok podarí dostať cez jazero a pokračovať ďalej pešo do Argentíny a k veľkolepej hore Fitz Roy. Ak nie budem sa musieť vrátiť na sever do Chile Chico, ktoré je odtialto deň jazdy a tam prekročiť hranicu.

Update: Vraciame sa na sever, loď ani 5. deň neodišla….

Spanie

Za posledných 5 týždňov som prespával kade-tade. Malá štatistika na začiatok. Jedna noc v buse, jedna noc na ľodi, 5 krát hostel, 1 x couchsurfing, 10 x kemp na divoko, 8 x platený kemping,  4 x kemp zadarmo . V Rio Puelo som si rozložil stan pri rieke, super miesto obklopené zasneženou sopkou Yate, riekou Puelo a nekonečnými lesmi. O druhej ráno som sa zobudil na divné zvuky. Trvalo mi pár sekúnd, kým som si uvedomil, že stan sa nachádza kompletne pod vodou. Vyskočil som zo stanu a bol som po členky vo vode. Rýchlo som zdrapil batoh a stan a vybehol na najbližší kopček. Voda však stále stúpala a ja som sa odtiaľ musel dostať rýchlo preč. Videl som nejaké stany pri lese, avšak medzi nami bola voda po pás a stúpala čoraz viac. Ako prvé som zobral batoh nad hlavu a nahý prebrodil rieku. Stan som zobral rovnakým štýlom. Vodu som mal takmer po hrudník. Všetko nakoniec dobre dopadlo, zobudil som sa do slnečného rána a vysušil všetky veci. Na kempovanie na divoko som si potreboval zvyknúť. Prvú noc v San Pedro de Atacama som bol posratý aj zo psa, ktorý sa motal okolo  stanu. Po mesiaci kempovania nasadím špunty a spím. Treba povedať, že juh Čile je oveľa viac bezpečnejší ako sever. Okrem jedovatého pavúka sa tu nenachádza nič, čo by ma mohlo zabiť, žiadne hady, žiadne medvede. Prespávanie v hosteloch je oproti Bolívii dosť drahé, pohybuje sa od 12 do 20 Eur. Kempy stoja cca. 7 – 9 Eur. Kempovanie na divoko je samozrejme zadarmo. Couchsurfing som mal v Osorne u Nicolasa, ktorého som stretol v meste Pucón. Po pár hodinách ma pozval k nemu do mesta Osorno, ktoré som mal po ceste. Jeho úžasná mamina mi oprala všetky veci a jeho otec pripravil steak a skvelé raňajky, spravili so mňou potrebný nákup a nakoniec som musel ostať na obed. Na cestu mi pribalili domáci chlieb a ovocie.

Snažil som sa dostopovať až k „Lago Verde“ a najvyššej sopke sveta „Ojos del Salado“ avšak stopovanie bolo veľmi komplikované a žiadne autobusy tadiaľ nešli, stan som musel rozložiť vedľa tejto búdy.

Stanovanie s výhľadom na milióny hviezd…

Jeden z najlepších „camp spot“ vo Národnom Parku Cerro Castillo

Krásne miesto na kemping, o druhej ráno bola všetko okolo mňa pod vodou

Prvý „wild camping“ v San Pedro de Atacama, vtedy som sa ešte bál aj neškodných psov

Večera u Nicolasa a jeho rodiny

Stopovanie

V Patagónii sa presúvam výhradne stopom a trajektami. Najmenej som čakal v dedine Villa Castillo, a to presne 20 sekúnd. Rodina z Čile čakajúce na semafóre mi ponúkla odvoz až do Rio Tranquilo, teda tam kde som chcel ísť. Čiľania sú extrémne milí a pohostinní. Táto rodina mi ponúkla kávu a šišky. Mal som šťastie, pretože niektorí ľudia tu ostali vysieť dva dni. V Santiagu ma Pablo doviezol až pred byt tzv. Vancha, ktorého som stretol deň predtým, pretože sme stopovali rovnakým smerom, a ktorý mi hneď ponúkol svoj gauč. Pablo mi navyše daroval kartu na metro s kreditom 4 eurá. Nič za to nechcel. Najviac som čakal v meste La Junta, po 5 hodinách a 17 prejdených kilometroch mi zastavilo auto, ktoré som ani nestopoval. Veľmi frustrovaný som bol na ceste z NP Queulat. Išlo ma poraziť, keď okolo mňa prešlo poloprázdne auto a nezastavilo. Keď okolo mňa prešiel mladý pár, na plné hrdlo som zakričal “FUCK YOUUUUUU!”. Pravdepodobne ma nepočuli, lebo sa po pár minútach otočili a prišli po mňa. Posledný stop so mňou cestuje už tretí deň. Javiera som stopol v mestečku Cocrane, cestou sme nabrali mojich dvoch kamošov z Belgicka a super naložení sme v malom Citroene Xsara pokračovali na rázcestie medzi dedinou Caleta Tortel a Puerto Yungai. Javier cestou zmenil svoj plán a tak spolu cestujeme už pár dní. Stopovanie je v Čile veľmi bezpečné, je zadarmo a navyše praktizujem svoju španielčinu. Druhá vec je, že čilská španielčina je dosť ťažko zrozumiteľná a mám čo robiť aby som rozumel. Najtažší stop bol od sopky Chaitén do dediny Santa Barbara. Totálne mokrý som v silnom vetre a zime sedel na korbe auta a rátal každú sekundu. Najdlhších 15 minút tohto tripu.

Jedlo

Za posledný mesiac som jedol v reštaurácií presne dva krát. Mal som rybu v prístave Caleta Gonzalo a steak vo Villa Cerro Castillo. V Osorne som sa vybavil varičom, plynovou bombou, panvicou a hrncom. Varím všetko možné od vajec, cestovín, šošovice, hamburgerov atď, atď. Dokonca som mal aj rybárske náčinie, ktorého som postupne rozdal. Chytiť rybu nie je až tak jednoduché. Niečo málo som aj stratil, najviac ma zabolela kreditná karta a čelovka. Veľa vecí sa mi podarilo opraviť, napríklad stan, topánku, hybrid lyžicu, foťák, páperovú bundu a nepremokavú bundu. Vďaka Bohu za goratex nálepky. To len na okraj. Raňajky buď vajcia, alebo ovsená kaša. Patágonia je veľmi drahá a to je vraj argentínska strana ešte dvakrát drahšia. Najlacnejšie je tu víno, 2 litre za 5 Eur. Momentále robíme hamburger z mraziaka, zemiakovú kašu so sušeným mliekom a zeleninový šalát a samozrejme víno. Pred odchodom som si dal za cieľ mať avokádo každý deň a celkom sa mi darí. Highlight tohto tripu je určite káva v La Junta. Len si predstavte, že Vám donesú horúcu vodu, instantnú kávu a účet na 4 eurá.  Voda je všade na okolo. Z rieky, vodopádu, dokonca aj z jazera.

Znova som utopil foťák

Prvý deň treku v Národnom Parku Villa Castillo bol veľmi divný. Bol som veľmi šťastný, pretože predpoveď bola dokonalá na celé 4 dni. Od radosti som sa smelo vybral prekročiť prvú rieku, v ktorej som sa po pár sekundách vykúpal. Samozrejme aj s foťákom. Bol som smutný celých 10 minút, pretože to bol tretí foťák, ktorý som utopil. Ale kašlať na to, som v Patagónii. Chýbalo mi 13 km do kempu a bolo 6 hodín večer. O deviatej vyťahujem baterku a fuuuuck, nefunguje. Svietim telefónom a v druhej ruke mám vrecko ryže s foťákom. Ráno sa prebúdzam, skúšam foťák a wow, rozsvietil sa! V brutálnej zime chcem pripraviť čaj avšak moj plyn nepasuje na plynovú bombu. Musím povedať, že toto ma naštvalo najviac. Nikdy som tu nemal toľko “ups and downs” ako tento deň.

Na záver

Cestujem už dva mesiace a takmer mesiac mám stále pred sebou. Je toho veľmi veľa a isto napíšem veľa blogov. Stretol som skvelých ľudí v Peru, Bolívii a Čile. Začal som v peruánskej Lime, pokračoval na línie Nazca a do kaňonu Colca, prekročil hranice s Bolíviu, vyliezol 6088 metrov vysokú horu, prešiel sa po solnej pláni, krížom precestoval Čile a dostal sa takmer na koniec, až do Patagónie. Neviem, čo ma tu ešte čaká, ale aj keby som už nemal nič pekné zažiť, stálo to za to.