Výstup na Huayna Potosí, 6088

„Es la Huayna Potosi, Seňora? Sí, seňor“, odpovedala stará pani zabalená v dekách, zavrela oči a spala ďalej. Z autubusu sa dívam na tú kopu skál, ľadu a snehu. V tejto chvíli si neviem predstaviť, že sa o pár dní ocitnem na vrchole hory, ktorá sa hrdo týči nad La Paz. Do mesta prichádzam neskoro večer. Môj host z couchsurfingu sa neozval a tak hľadám hostel v centre mesta. V Bolívii je momentálne „rain season“ a mám obavy, že na Huayna nevyleziem.

Huayna Potosi, 6088 metrov vysoká hora v pohorí Kordiliera Real sa týči nad najväčším mestom v Bolívii, La Paz. Takto som ju naživo nikdy nevidel, pretože  sme sa pre výstup rozhodli mimo sezónu, v období dažďov a nestabilného počasia.

Na druhý deň prichádzam do agentúry „Inca Land Tours“, ktorá sa nachádza v centre mesta a ktorá organizuje expedície počas celého roka. Počasie však nevyzerá moc dobre a tak som sa rozhodol počkať dva dni. Výsup stojí 800 Bolivianos, v prípade, že sa rozhodnete pre 2-dňovú túru. Moja cena je 700 Bolivianos, keďže som spravil agentúre menšiu reklamu. Taktiež sa môžete rozhodnúť pre 3-dňový trek a získať tak jedeň deň extra na aklimatizáciu a tréning na ľadovci.

Noc pred výstupom nemôžem spať. Mám nervozitu v žalúdku ako pred štátnicami, alebo pred prvým rande. O deviatej ráno už v agentúre prebaľujem svoje veci a skúšam výstroj. Ramiro, náš sprievodca, Lee, parťák z Kóreii a ja sme pripravení na cestu do základného tábora, ktorý sa nachádza na úbočí hory vo výške 4800 metrov. O 11 prichádzame do tábora. Cesta nám zabral necelé dvehodiny a tesne pred príjazdom stretávame „Ando“, ktorá tu prišla o deň skôr a čaká na nás. Po obede znova prebaľujeme veci ( oblečenie, výstroj, jedlo atď, atď… ). Vyrážame do tábora vo výške 5200 metrov. Počas výstupu nemáme žiadny výhľad, sme ponorení do hmly a navyše začalo snežiť. Hora je v nedohľadne. Po 2,5 hodinách sme dorazili do tábora. Čaká nás skromný príbytok s matracami. Naše veci sú všade okolo nás. Páperky, topánky, mačky, batohy a ostatné vybavenie. Žiadny internet, žiadny signál a tak sa rozprávame medzi sebou. V tábore sme sa zoznámili s Viktorom, ktorý tu žije svoj skromný, pokojný život a okrem toho veeeeeľmi, veeeeeeľmi pomaly buduje toaletu, ktorá tu chýba. Okolo šestnástej máme večeru, quinoa soap, ktorá je tradičná v oblasti Ánd a samozrejme mäso, ryža a hranonlky. Po večeri nám Ramiro vysvetľuje postup výstupu a pravidlá, ktoré musíme dodržiavať. O 7 večer sme v posteli a máme 4 hodiny na spánok. Ando pomedzi dvere zazrela slnečné lúče a konečne sa nám naskytli výhľady na okolité hory pohoria Kordiliera Real. Vytúženú Huaynu však stále nevidíme.

Kemp vo výške 5200 metrov. Celý čas sme nič naokolo nevideli. Až po večeri mraky klesli a nám sa naskytli výhľady na okolité hory.

Ando ani ja sme nezavreli oči. Budík máme nastavený na 11:30. Prehadzujeme sa v posteli a nemôžeme zaspať. Sme príliš vzrušení a nedočkaví. Hodinu pred pred budíkom sme naše úsilie vzdali.

Pred polnocou sa obliekame do výstroje. Dvoje ponožky, termo nohavice, goratex nohavice, topánky, termo tričko, polar mikina, páperka, goratex bunda. Snáď to bude stačiť.

Na raňajky máme tradične kávu a čaj z listov koka, chlieb a maslo. Môj syr, ktorý som priniesol z La Paz všetkým rozjasnil oči. Dojedáme posledné zbytky čokolády a vyrážame na 5,5 hodinovú cestu k vrcholu, ktorý sa nachádza vo výške 6088 metrov nad morom.

Obloha je krásne jasná. Nikdy som nevidel toľko hviezd a mliečnu dráhu tak jasne, ako práve tu. Po pár minútach sme dorazili k ľadovcu. Nasadzujeme mačky, zapíname čelovky a stúpame hore. Sneh sa nádherne trblieta pod svetlom našich čeloviek a my, v tme, prestupujeme z nohy na hohu. Prvé kroky sú veľmi náročné, som nevyspatý a jediné na čo sa sústredím sú moje kroky. Nechcem spraviť ani jeden zlý krok, ktorý by ma stál zbytočné množstvo energie.

Stúpame v noci, keďže chceme byť na vrchole pri východe slnka. Našťastie vládne pokojná, jasná noc bez vetra a sneženia.

Sem tam sa pozriem na oblohu a často vidím padajúce hviezdy. Prekračujem z nohy na nohu a čakám na slovíčko „break“. Moje najobľúbenejšie slovo počas výstupu. Po čase prichádzame k asi 80 metrovej ľadovej stene, ktorú musíme vyliezť.

S Ramirom sme na čele pelotónu. Tento deň sa o vrchol pokúša 13 ľudí. Ľadovú stenu za pomoci cepínov zdolávame s vypätím síl. Pri každej prestávke spadnem do snehu a zhlboka dýcham. Sme vo výške 5600 metrov a na vrchol treba ešte takmer 500 výškových. Nohy mám čoraz ťažšie, ale dýcha sa mi dobre, hlava nebolí, len mierna bolesť v žalúdku. Ramiro statočne hlási každých 100 výškových metrov. S Ando postupujeme pekne plynule. Kórejčan Lee ide s druhým sprievodcom Luisom. Bojuje sám so sebou, ale nevzdáva sa. Postupne prechádzame ponad napadané lavíny, obchádzame trhliny v ľadovci hlboké desiatky metrov. Som smädný, ale moja voda je úplný ľad. Ramiro sem tam vytiahne čaj a je to ten najlepší čaj, aký som kedy mal. Štyria z nás to počas výstupu vzdali. Traja jednoducho nevládali ďalej a jeden  mal problém s nadmorskou výškou. V 6000 metroch padám na zem a je mi strašná zima. Ramiro vytiahol poslednú páperku a navliekol ju na mňa. Posledných 88 výškových metrov. V diaľke žiari svetllo z La Paz.

Výhľad na La Paz

Je asi hodina do východu slnka a my sme polhodinu od vrcholu, na ktorý by sme s Andom a Ramirom mali doraziť ako prví. Už vidíme cieľ. Čaká nás posledná komplikovaná pasáž, ktorá predstavuje asi pol metra široký chodník a cca. 800 metrový spád na každú stranu. 15 minút pred východom slnka sme dorazili na vrchol. Nemám silu užiť si môj úspech. Ležím na vrchole a predýchavam. O pár minút sa zbieram, postupne prichádzajú ostatní a aj náš parťák Lee, ktorý sa od začiatku trápil, no napokon dosiahol vytúžený cieľ. O šiestej sa dvíha slnko a my máme krásne výhľady na okolité vrcholy hôr Kordiliera Real. Oproti nám sa z hustých oblakov dvíha takmer 6,5 tisíc vysoká hora Illimani.

Východ slnka. Jeden z najkrajších, aké som videl

Komplikovaný úsek a strmý spád z oboch strán. Musím priznať, že sa mi roztriasli kolená.

Vytúžené víťazstvo. V pozadí hore Illimani, takmer 6500 m.

Mám na seba termo tričko, mikinu polar, dve páperky, jednu nepremokavú bundu a aj tak mi nie je teplo.

Moja partia. Ja, Annie Dominique – Ando zo Švajčiarska a Lee z Južnej Kórei.

Najlepší Guide, Ramiro

Fotíme sa z každej strany, spontánne sa objímame s ostatnými, ktorých sme nikdy predtým nevideli. Všetko okolo nás je zrazu jasné a tak vídíme cestu po ktorej sme prišli. Kopy snehu, prevysi, ľadovce, obrovské cencúle a trhliny, ktoré sme tak opatrne obchádzali. Cesta do tábora trvá dve hodiny, počas ktorej postupne zhadzujeme takmer všetko oblečenie. Natierame sa opaľovacím krémom, sneh odráža slnečné lúče a moje okuliare ich horko ťažko odrážajú preč. Úžívame si krásne výhľady, ale ponáhľame sa dole, zliezame ľadovú stenu a o chvíľu sme na úbočí ľadovca.

Opatrne s úsmevom na perách zliezame ľadovú stenu.

Úživame si výhľady na okolité hory…

a mrazivo pokojné kopy snehu

V noci sme prešľapovali z nohy na hou. Teraz vídíme celú tú nádheru.

Zhadzujem mačky a cítim sa extrémne vyčerpaný. Tých 10 minút od ľadovca do tábora je najťažších. Ando a Lee len spadli na matrac v komplet výstroji. Lee je celý biely a je mu zle. S Ando si užívame polievku a postupne naberáme silu, ktorú budeme potrebovať na zostup do základného tábora.

Ando a Lee po zostupe do tábora.

Balíme všetky veci a výražame. Zdravíme ľudí idúcich hore a želáme im šťastnú cestu. Na jednej strane im závídím a na druhej ich ľutujem. Neviem si predstaviť ísť znova do kopca. Asi o 11 predpoludním sme dorazili do základného tábora. Lee znova padá do postele, ale farba jeho pleti je výrazne zdravšia. Lúčime sa s Ramirom a Luisom. Po hodine sme opäť v La Paz a všetci si pripíjame pomarančovým džúsom, čerstvo vytlačením na jednej z ulíc La Pazu.

Výstup na Huayna Potosí bol jedným z najväčších zážítkov. V niektorých momentoch som siahol takmer na dno svojich síl. Bojoval som sám so sebou, zimou a nadmorskou výškou, ale všetká tá drina stále za to. Veľká vďaka našim sprievodcom Ramirovi, Luisovi, agentúre Inca Land, mojim parťákom Ando a Lee a hlavne hore, že nám dovolila bezpečne vystúpiť na vrchol. Verím, že Huayna Potosí nebola mojá posledná hora, určite však ostane mojou prvou.